Prežila som fantastické dni, kedy som uvažovala nad tým, aké zviera sa vo mne skrýva ... kým a čím vlastne som. Aký je výsledok? Už viem, že mám zvieracieho inštinktívneho strážcu, ktorý je mojou posilou a podporou.

Každý z nás sa niekedy cíti ako zviera. Niekto ako lev v klietke, inokedy ako zebra na savanach, niekedy ako koala alebo jednoducho leňochod. Tak ako ostatní ľudia, aj ja často prežívam emócie, ktoré sa prejavujú ako zvieracie pudy. Objavujú sa inštinktívne a sú pre mňa prirodzené. Najkrajšou vecou je, keď vnímam, ako sa vo mne moje zviera prebúdza a štartuje moju genetickú výbavu. Nejde ho zastaviť, nejde ho zabrzdiť. Chcem, aby sa šelma vo mne prebudila a začala vyvádzať. Prečo? Pretože práve vtedy sa cítim sama sebou a práve vtedy mám pocit, že žijem. 

Všetci máme nejaké vlastné zviera a preto každý z nás prežíva "stav divočiny" (ako ja nazývam besnenie mojej šelmy) iným spôsobom. Niekto sa rád zakuklí a čaká, kým príde ten čas, aby sa mohol stať motýľom. Iný sa s radosťou ponorí do rieky vášní alebo pláva pod morskou hladinou. Ďalší z nás lietajú v oblakoch a užívajú si ľahkosť svojho tela. A napriek tomu, že aj ja sa cítim ako divoký jaguár, niekedy sa rada iba tak prechádzam po džungli a plnou kapacitou pľúc dýcham čerstvý vzduch. To, že som šelma, predsa neznamená, že vždy musím loviť.